Mladého Waynea (nar. 11.10.1959) sprevádzala povesť úspešného pretekára. Darilo sa mu už doma v Austrálii, kde debutoval druhým miestom v roku 1977 a čoskoro prišli prvé víťazstvá. Začiatkom 80-tych rokov prišiel do Európy a postupne si získal dobré meno a v holandskom Assene sa v roku 1983 po prvýkrát postavil na štart pretekov Grand Prix. V prvom kole však na výjazde z pravotočivej zákruty spadol obhajca titulu šampióna Talian Franco Uncini a po štyroch sa snažil opustiť trať. Z množstva súperov idúcich za ním sa mu však nestihol vyhnúť práve debutujúci Gardner, ktorý ho zasiahol priamo do helmy. Tá sa rozletela a Talian skončil s fraktúrami lebky, nosa a rebier týždeň v kóme. Gardner, ktorý skončil v kotrmelcoch tiež, bol po nehode šokovaný a po návšteve nemocnice, kde videl nehybného Unciniho, mal chuť skončiť s motocyklovými pretekmi. Vôbec nemyslel na motorky, na preteky, mal chuť vrátiť sa do rodného Wollongongu a zabudnúť na celý motocyklový šport. „Keby to vtedy Franco neprežil, bol by to určite zároveň aj koniec mojej kariéry“, priznáva aj po rokoch Gardner.
Uncini sa však predsa len dal dokopy a Wayne sa z celej situácie takisto spamätal. V tom čase jazdil na Honde tímu Britain a v roku 1984 sa po prvý raz postavil na stupne víťazov za tretie miesto vo švédskom Anderstorpe a celkovo skončil siedmy. V roku 1985 už kapoty jeho trojvalcovej Hondy NS 500 zdobili nápisy sponzora Rothmans, hoci na stole mal aj ponuku od továrne Suzuki. Wayne sa vďaka piatim pódiám umiestnil na štvrtom mieste záverečného hodnotenia. S trojvalcom sa viac dosiahnuť nedalo a vo vedení Hondy pochopili, že majú pred sebou výnimočného pretekára. Hoci dostal Gardner pre rok 1986 ponuku aj od Yamahy a Cagivy, jeho rozhodnutie bolo ľahké: 4-valec Honda NSR, s ktorým bol rok predtým Spencer šampiónom sa jednoducho odmietnuť nedal. A Gardner sa za dôveru odplatil skvelým spôsobom, keď dokonale zastúpil nemocného Spencera a zvíťazil hneď v úvodných pretekoch sezóny v španielskej Jarame. Pridal ešte víťazstvá v Holandsku a v Británii a stal sa vicemajstrom sveta, keď pred ním skončil len Eddie Lawson na Yamahe.
Pri pokračujúcich Spencerovych zdravotných ťažkostiach prebral Gardner pozíciu číslo jeden v tíme Rothmans Honda a pred sezónou 1987 bol vážnym ašpirantom na titul šampióna. Niet sa čo čudovať, že odmietol ponuku Kennyho Robertsa štartovať v jeho tíme na Lucky Strike Yamahe. Po celý rok bojoval o titul s obhajcom titulu Lawsonom (Marlboro Yamaha Agostini) a Randy Mamolom (Yamaha Lucky Strike Roberts), zvíťazil v siedmich Grand Prix a titul z najprestížnejšej kategórie motocyklového športu putoval po prvýkrát do Austrálie. Na druhom mieste skončil Mamola, Lawson bol tretí. Waynea mali prvý raz možnosť vidieť aj československí fanúšikovia na novom okruhu v Brne, kde rolu favorita potvrdil a suverénne zvíťazil pred Lawsonom a Japoncom Tairom.
Pre rok 1988 bol preto favoritom číslo jeden, no plány mu tentoraz prekazili časté technické problémy motocykla Honda. Gardner upozorňoval na problémy už dlhšie, no kým sa ich podarilo odstrániť, mal už Lawson na čele šampionátu značný náskok. Druhá časť sezóny už opäť patrila Gardnerovi, dosiahol štyri víťazstvá, obhájil víťazstvo v Brne, ale na titul to už nestačilo. Každému však bolo jasné, že za stratou titulu nebolo možné hľadať chyby vo výkone pretekára a aj preto bol nadchádzajúci ročník MS (1989) odborníkmi označovaný ako Gardnerov rok pravdy. Wayneovi pribudli noví súperi, v skvelej forme sa okrem Lawsona (ten sa stal Gardnerovým tímovým kolegom) predstavili aj ďalší Američania Wayne Rainey a Kevin Schwantz. V druhých pretekoch sezóny, ktoré sa konali ako historicky prvá Veľká cena Austrálie, však Gardner prezentoval svoje umenie a dosiahol fantastické víťazstvo, ktoré sám prirovnal k zisku titulu majstra sveta. Žiaľ, už v nasledujúcom podujatí v USA sa zranil a s fraktúrou nohy sa pre neho sezóna skončila, keď do konca už len dva razy siahol na body.
V roku 1990 sa situácia opakovala, opäť v Amerike a v tej istej zákrute si privodil podobné zranenie a polovica sezóny bola fuč. V závere sa však dokázal vrátiť vo výbornej forme, v Brne skončil so zlomenou rukou z tréningu druhý a v Austrálii po fantastickom súboji s tímovým kolegom, mladým Michaelom Doohanom, obhájil svoje vlaňajšie víťazstvo. O rok neskôr však zostal celkom v tieni práve tímového kolegu Doohana, ktorý bojoval o titul šampióna s Raineym. Gardner bol len tri razy na pódiu, čo mu v konečnom hodnotení vynieslo len piate miesto.
Rok 1992 sa pre Waynea začal opäť vážnym zranením, na zmoknutej Veľkej cene v Suzuke po páde opäť pokračoval a prebojovával sa dopredu, prišiel však druhý pád a trieštivá zlomenina nohy ho na dlhší čas vyradila z bojov o body. Wayne si aj v tomto ťažkom období nepripúšťal pochmúrne myšlienky, o čom svedčí aj jeho výrok: „Jednu nohu som mal po páde v Amerike o centimeter kratšiu, teraz som si zlomil druhú, takže sa to dorovná a nebudem aspoň krívať...“ Len pre pripomenutie, v prvom prípade sa jednalo o 7-násobnú a v druhom o 5-násobnú fraktúru... Wayne sa však opäť vrátil vo veľkej forme, štyrikrát sa postavil na pódium a po skvelom výkone zvíťazil vo Veľkej Británii. To bolo však jeho posledné víťazstvo, po sezóne oznámil odchod zo scény a naďalej sa venoval len pretekom cestovných automobilov v Austrálii a v Japonsku.
Pri výpočte jeho úspechov nemôžeme zabudnúť ani na štyri víťazstvá v slávnych vytrvalostných 8-hodinových pretekoch v japonskej Suzuke, tri celkové víťazstvá v medzinárodnej Swan sérii, dva tituly v britskej motocyklovej TT F1, jeden v britských 500-vkách atď...
V súčasnosti si 50-ročný Wayne užíva dôchodok s manželkou a dvomi deťmi (11 a 9 rokov), obľubuje jazdu na motokárach, na bicykli, na koni, rád cestuje a behá. Hoci dosiahol „len“ jeden titul svetového šampióna, patrí medzi najväčšie osobnosti a pred časom bol zaradený medzi legendy 60-ročnej histórie svetového šampionátu.
foto: Rikita
