Prvýkrát sa v Brne konali preteky svetového šampionátu v roku 1965, ale to bolo ešte na prírodnom okruhu merajúcom okolo 13 kilometrov, kde sa striedali lesné úseky s prejazdmi cez obce. Bezpečnostné nároky sa pochopiteľne zvyšovali a už v roku 1974 bola trať skrátená o cca tri kilometre. Ani to však nemohlo dlho stačiť a v roku 1977 na starej trati naposledy jazdili pollitre. Rok 1982 bol potom definitívnym koncom slávneho okruhu a v nadchádzajúcej sezóne už Brno medzi usporiadateľmi veľkých cien chýbalo. Štyri roky sa tu konali po dlhých desaťročiach obnovené Majstrovstvá Európy, to však „namlsaným“ fanúšikom s 18-ročnými zážitkami z MS nemohlo stačiť. Verejnosťou však šumeli zvesti o novom pripravovanom špeciálnom okruhu, ktorý ba mal vyrásť niekde v okolí toho starého.
V roku 1987 sa stal sen realitou. Niekoľkokrát sa síce menilo miesto, kde by mal nový okruh stáť, menil sa aj jeho profil, ale nakoniec sa všetko podarilo a vo vnútri najstaršej časti okruhu, medzi Žebětínom a Ostrovačicami vyrástol nový, 5394 metrov dlhý automotodrom. Ako prvý na svete mal obslužné komunikácie po oboch stranách celej dĺžky trate, rozprávkovú polohu v lesnatej krajine, prevýšenie takmer 75 metrov, šírku 15 metrov... Brniansky okruh bol Medzinárodnou motocyklovou federáciou okamžite zaradený do kalendára MS a na konci augusta sa na mieste stretli najlepší piloti na svete vo všetkých piatich kategóriách, teda 80, 120, 250, 500 ccm a sajdkár.
Preteky sa konali 23. augusta za pekného počasia pred skvelou diváckou kulisou, na hlavných a prírodných tribúnach sa tiesnilo okolo 130 000 divákov, z ktorých podstatnú časť tvorili návštevníci z vtedajšej Nemeckej demokratickej republiky. Okolie samotnej trate miestami ešte pripomínalo stavenisko, ale celkový dojem bol fantastický. Pochvalne sa o trati, ktorú projektoval dnes už nežijúci Ing. Jaroslav Suchý, vyjadrovali aj samotní pretekári. Eddie Lawson, Martin Wimmer a Loris Reggiani si trať vyskúšali ešte pred samotným podujatím v Porsche Cupe, resp. v medzinárodných motocyklových pretekoch.
Ako prvá na trať vyštartovala trieda 80 ccm. Titul šampióna mal už predtým vo vrecku Španiel Jorge Martinez, ale aj tak zvádzal tuhý boj o víťazstvo s vicemajstrom, Švajčiarom Stefanom Dörflingerom. Do ich súboja sa mimoriadne aktívne zapájal aj Brit Ian McConnachie, teda len do svojho pádu. Dörflinger bol nakoniec v cieli prvý, pre Martineza zostalo druhé miesto, tretí skončil Nemec Gerhard Waibel.
Nasledovali 250-ky, ktoré divákom predviedli nádherné divadlo. V prvých kolách sa na čele objavil Loris Reggiani s Apriliou, ktorá vtedy zďaleka nebola tak úspešnou značkou ako v súčasnosti. To sa potvrdilo aj na trati, Reggiani nepokračoval a strhol sa veľký boj o víťazstvo, v ktorom boli zapletení Nemec Toni Mang, Francúz Dominique Sarron, Talian Luca Cadalora a Španieli Carlos Cardus a Sito Pons. V závere sa od súperov odpútal Mang, ktorý z istotou doviedol svoju Rothmans-Hondu do cieľa na prvom mieste. Boj o druhé miesto pre seba v závere rozhodol Mangov tímový kolega Sarron, tretí bol Cardus pred Ponsom. Piaty skončil Cadalora a Yamahou, ktorý bol zároveň prvý pretekár nejazdiaci na Honde. Dôležitý pre vývoj šampionátu bol pád Nemca Reinholda Rotha jazdiaceho na Honde tímu HB v poslednom kole pretekov v zákrute nad tubosiderom (tunel pre divákov), ktorej sa o tri roky neskôr začalo vravieť Schwantzova. Body z Brna Rothovi chýbali a Mang tak získal rozhodujúci trhák na ceste za piatym titulom majstra sveta.
Až ako tretie sa k slovu dostali 125-ky. Ale stali sa zároveň najnudnejšími pretekmi dňa. Desiate víťazstvo v sezóne z desiatich odjazdených pretekov získal Talian Fausto Gresini na v tom čase bezkonkurenčnej Garelli, ktorému kryl chrbát tímový kolega Bruno Casanova. Ešte v prvom kole sa na druhom mieste objavil aj z Ceny Slovenska v Piešťanoch známy trojnásobný majster sveta Pier-Paolo Bianchi, no po jeho odstúpení už o nič nešlo. Tretí v cieli, Španiel Andres Sanchez, mal už obrovskú stratu. V pretekoch mal štartovať aj československý reprezentant, Slovák Peter Baláž, ktorý sa však v tréningu zranil a v nedeľu nastúpiť nemohol.
Po desiatich rokoch sa v Brne na štart postavili piloti triedy 500 ccm a medzi divákmi nastalo vzrušenie. Preteky sa stali korisťou suverénneho Austrálčana Wayne Gardnera na Honde tímu Rothmans, ktorý sa na konci sezóny radoval zo svojho jediného titulu. O druhé miesto však bojovala dvojica pretekárov tímu Marlboro Yamaha Agostini, Eddie Lawson (USA) a Tadahiko Taira (JAP). A hoci sa skúsenejší Lawson v závere od Japonca odpútal, Tairov prekvapivý výkon bol hodnotený veľmi pozitívne. Sám Japonec sa však vyjadril, že sa mu v Brne jazdilo výborne, keďže mu miestny okruh pripomínal domácu trať v Suzuke. Hrdinom pretekov sa však stal Randy Mamola, klaun svetového šampionátu. Po chybe v úvode sa fantastickým spôsobom prebojovával cez svojich súperov a v cieli bol na štvrtom (!) mieste. Aj vďaka tomu sa na konci roka radoval z titulu vicemajstra sveta, mimochodom už štvrtého v jeho kariére. V pretekoch štartoval aj náš Pavol Dekánek a v cieli bol so starším motocyklom klasifikovaný na 23. mieste.
V kategórii sajdkár dominovala švajčiarska posádka Rolf Biland – Kurt Waltisperg, dobre známa ešte zo starého okruhu. Švajčiari potom ešte pridali na novom okruhu ďalšie víťazstvá a stali sa vôbec najúspešnejšou posádkou tejto kategórie v histórii. Pri premiére na novom okruhu im spoločnosť na stupňoch víťazov robili druhí Holanďania Streuer so Schniedersom a už predtým istí šampióni Webster s Hewittom z Británie.
Z Brna sme vtedy odchádzali plní skvelých dojmov s istotou, že sa tu budeme v najbližších rokoch vracať za najlepšími zážitkami, aké fanúšikovia motocyklového športu môžu zažiť. V roku 2010 sa Majstrovstvá sveta na Automotodrome v Brne budú konať už dvadsiaty tretí raz.
foto: autor
